Lekcia Majstra

Autor: Miroslava Rubalková | 17.10.2011 o 15:32 | (upravené 17.10.2011 o 16:44) Karma článku: 1,60 | Prečítané:  192x

1 LEKCIA MAJSTRA       "Vydal sa smerom k lesu, teraz nám už neutečie!" vykríkol radostne Evgeni Andrejev, člen špeciálneho ruského komanda SPECNAZ, svojim trom partnerom. V tejto akcií mal meno Chors, podľa boha slnka v slovanskej mytológií. Na chvíľu zastavili na konci poľa pred hustým lesom, aby sa pripravili na záverečný útok na štvanca. „Podľa mapy sa tento les končí skalnatou stenou, tam ho dostaneme." povedal ďalší člen komanda - prieskumník, ktorého počas operácie nazývali Veles. Sledoval ďalekohľadom muža, ktorého mali dnes dolapiť. Ich uniformy boli navrhnuté tak, aby dokonale splynuli s prostredím. „Mali by sme ho rýchlo pritlačiť až na okraj." povedal tretí muž s prezývkou Svarog a zvieral v ruke sniper. Jeho oči žiarili ako vždy, keď sa ocitol v pozícii lovca. Spomedzi všetkých bol najnásilnejší.

„Nie, to je blbosť," zvrhol myšlienku posledný člen komanda - strelec zvaný Perún.

„Skryjeme sa do húštiny a pomaly sa k nemu priplazíme na vzdialenosť, z ktorej mu budem môcť dať čistý zásah do hlavy. Je tam priveľa stromov, musím byť dostatočne blízko."

„Povedali nám ale, že sa ho máme snažiť doniesť živého." namietal Veles.

„Zbláznil si sa? Je to terorista. Ak ho budeme chcieť vziať živého, spustí paľbu a bude mu úplne jedno, či zomrie niekto z nás." povedal Svarog hľadiac pred seba.

Veles nevedel, čo mal na to povedať. Naposledy sa pozrel na unikajúceho muža v potrhaných handrách, ako uteká k skalnatému zosunu.

„Svarog, ty s Chorsom to vezmi zľava, ja s Perúnom pôjdem po pravej strane." povedal Veles a obzrel si terén. Perún zovrel v rukách snipera a sčupený sa vydal smerom k útesu spolu s Velesom. Svarog s Chorsom sa vydali druhou stranou, kde bolo menej stromov. Kolená sa im zabárali do opadaného hnijúceho lístia a miestami praskali vysušené konáre a šišky v húštine. Kaukazský les bol dokonalou zmiešaninou listnatých a ihličnatých stromov.

„Neprišlo ti ani trochu čudné, že sem poslali práve nás?" vyslovil Chors nahlas svoje pocity.

„O čom to hovoríš?" pýtal sa Svarog nahnevane.

„Na teroristov a partizánov posielajú chlapov z Alfy. Načo sem poslali chlapov z oddelenia B? Máme ochraňovať vládnych činiteľov, podľa doho definujú naše oddelenie."

„Ale prosím ťa, snáď si sa neposral z jedného Afgánca." zasmial sa Svarog odhadzujúc z cesty kus prehnitého dreva.

„On nie je Afgánec, je to..." namietal Chors.

„Je to úplne jedno, čoskoro mu prejde telom olovená sonda."

Všetci štyria dostali pred len pred necelou hodinou na základni povely a boli vypustení do lesa. Jasne si uvedomovali, že ich úspech v tejto akcií rozhodne o ich budúcnosti v jednotke. O všetkom malo rozhodnúť dolapenie tajomného muža.

Chors si prezeral ďalekohľadom chlapa.

„Vidíš ho?" spýtal sa netrpezlivo Svarog.

„Áno. Zastal a obzerá sa okolo seba." povedal Chors a nastavil silnejší zoom na ďalekohľade, aby si mohol lepšie pozrieť detaily štvanca, ktorého doteraz videl iba z diaľky. Mal dlhé vlnité čierne vlasy a hustú bradu. Prekvapila ho jeho mohutná postava. Čakal chudého muža, lebo utečenci a povstalci väčšinou v lesoch trpia nedostatkom potravy. Mohutní chlapi ako bol tento obyčajne nedokážu tak dlho utekať a rýchlo sa zadýchajú.

„Kurva, ten chlap má ale kondičku. Kým nás zosadili z vrtuľníka na poli, utekal po lese dobrých päť kilometrov."

„Kondička mu nepomôže, keď sa ocitne na kraji útesu."

„Neprekvapilo ťa to, akú má prezývku?" spýtal sa Chors.

„O ničom takom som nepočul," odvrkol Svarog a pokračoval v presune.

„Povedali mi to v helikoptére. Vraj ho poznajú pod prezývkou Čarodejník."

„Týchto hlúpostí som sa už napočúval dosť..."

„Vraj ho tak volajú pre to, že je takmer nemožné ho dostať."

„A práve preto vznikol Specnaz. My sme tí vybraní, čo dokážu aj nemožné."

Každým preplazeným metrom bolo medzi strelcom a štvancom menej stromov a Svarog začal škrípať zubami a malíčkom pretrel sklo na zameriavači. Tešil sa, že bude prvý, kto zastrelí teroristu a že predbehne svojho kolegu, ktorý sa k nemu plazil z druhej strany. Zrazu sa prestal plaziť a zavelil:

„Dosť." Oprel si pušku o rameno.

„Zostrelím ho odtiaľto, kým stojí na mieste."

Svarog prižmúril jedno oko a druhým sa sústredene zahľadel do zameriavača. Prst položil jemne na spúšť a prestal dýchať. Tento moment si vychutnával, bola to jedinečná slasť z lovu, ktorá sa nedala ničím nahradiť. Bradatého muža už mal na muške, keď ho zo sústredenia vyrušil akýsi prudký pohyb za jeho chrbtom.

„Chors, čo to do riti bolo?" spýtal sa, no počul iba divné pazvuky. Otočil sa a zbadal Chorsa visieť dolu hlavou zo stromu húpajúc sa sem a tam. Zavesený na hrubom lane kričal na Svaroga, nech ho odviaže.

„Do čerta, ten partizán tu na nás nastražil pascu!"

Chorsovi vypadol z ruky ďalekohlad a bezmocne načahoval ruku, akoby prosil o pomoc.

Svarog ho zodvihol zo zeme a pozrel sa, či bol štvanec na tom istom mieste. Odľahlo mu, lebo tam stále bol a znamenalo to, že ho musia zastreliť, kým neohrozí ich životy.

Začul výstrel, čo znamenalo, že jeho parťák už stlačil spúšť. Keď sa však pozrel do ďalekohľadu, štvanec tam stále bol otočený k priepasti pod ním.

„Netrafil ho, to nie je možné!" vykríkol Svarog a vzal do ruky pušku.

„Tak predsa je ten výstrel dnes súdený mne," ticho si zašomral popod nos.

Kým ho ale zameral, stalo sa niečo nečakané. Bradatý muž skočil do prázdnoty, ktorá sa pod ním rozpreztierala.

„To je blázon!" vykríkol Svarog „Ten chlap skočil do priepasti."

Hompálajúci sa Chors povedal:

„No, v skutočnosti sa nemusí zabiť. Podľa mapy je na dne skalnatej steny malé jazierko."

„To mi hovoríš až teraz?"

„V živote by mi nenapadlo, že sa do neho niekto pokúsi skočiť."

Svarog sa rozbehol smerom k útesu a nechal Chorsa visieť dolu hlavou z konára.

Ten čakal, že ho jeho partner rozviaže, ale táto situácia potvrdila jeho názor, že Svarog bol egoista neschopný pracovať v tíme.

Keď sa Svarog dostal ku kraju útesu, stretol sa tam s Velesom a Perúnom.

Zbadali tam na kraji skaly vyčnievajúcej do prázdnoty kvapky krvi. Bolo to dobré znamenie. Znamenalo to, že schytal aspoň škriabnutie od guľky a uberie mu to síl.

„Videli ste to? Ten blázon skočil dolu." povedal Svarog hľadiac do priepasti pod nimi.

„Tak skočíme aj my!" povedal Perún bez mihnutia oka.

„Ale najprv rozviažme Chorsa, snáď ho nenecháme visieť na strome." povedal Veles a rozbehol sa smerom ku Chorsovi, ktorému už bolo z tejto neprirodzenej polohy nepríjemne.

Veles vytiahol veľký lovecký nôž a prerezal lano. Chors padol na zem a Veles mu pomohol vstať. Obaja pribehli späť k útesu a uvideli, že štvanec vyplával na breh a utekal smerom k ďalšej skalnatej stene. Všetci s obdivom sledovali, ako im pred očami uniká ich korysť.

„Chlapi, jediná cesta vedie smerom dolu." povedal Veles a v očiach mal to nezastaviteľné odhodlanie, vďaka ktorému sa stal v jednotke známy.

 „Ja neskočím," povedal Chors a odvráil pohľad od hrozivej hĺbky.

„Si slaboch...vráť sa na základňu po vyradenie z jednotky." zasmial sa Svarog.

Chors si uvedomoval, že ak sa vráti späť a neskočí, ostane navždy v pamäti týchto ľudí ako slaboch. Nedokázal však prekonať strach zo skoku a otočil sa im chrbtom.

„Mali sme ťa nechať visieť na strome," hovoril Svarog, no Chors zastal a otočil sa.

„Nebol si to ty, kto ma dostal z tej pasce, bol to Veles, tak mlč."

Svarog vzal zo zeme kameň a hodil ho do Chorsa.

„Ty bastard, takto sa rozprávaj so svojou babkou!"

„Chlapi, mali by sme sa poponáhľať," povedal Veles sledujúc rýchlo sa šplhajúceho štvanca.

„Ten chlapík je rýchly."

Odchod Chorsa znamenal, že okruh lovcov sa zúžil na troch. Stále to však bol dobrý pomer, keďže sa jednalo o špeciálnu jednotku schopnú bojovať takmer vo všetkých typoch terénov.

Žiadne zaváhanie, keď chceš skočiť, urob to a nemysli na to, aký dlhý bude pád. Prázdna hlava, bude to iba chvíľa - presne takto ich to učili počas výcvikov.

Skočili. Chvíľkový pocit beztiaže zastavil úder vodnej hladiny, ktorá sa im pri tej rýchlosti zdala byť pevná, ako betónová stena.

Voľný pád z útesu nebol síce ani jednému z vojakov príjemný, no nadšenie z prekonanej prekážky zvýšilo ich vieru v úspešnosť akcie.

Odrazili sa od dna studenej vody a vynorili hlavy snažiac sa nájsť štvanca.

Zazreli ho. Práve sa šplhal po kameňoch hore k zvláštnej skale s mnohými otvormi.

„Dostaneme ťa!" zakričal Svarog a nemohol sa dočkať, ako si na tomto mužovi vybúri zlosť.

Šplhajúci chlap sa ani neobzrel a blížil sa k svojmu cieľu.

Vojaci vybehli z vody a za moment boli pri strmej skalnatej stene. Šplhanie po umelých horolezeckých stenách bolo súčasťou ich výcviku. Vedeli, ako využiť previsy, nerovnosti a praskliny v skalách vo svoj prospech. Miestami stačilo len prešľapovať, ako po schodíkoch rebríku, keďže skalnatý previs nebol kolmý, ale nahnutý jedným smerom.

„Počuj, čo je vlastne tam hore?" opýtal sa Perún.

„Neviem, na študovanie tej mapy som nemal veľa času. Myslel som, že ho dostaneme pri útese. Je to asi chrám pre miestnych veriacich vytesaný do skaly." povedal Veles zotierajúc si pot z čela.

„Doriti, Veles, ty tu vidíš nejakých miestnych veriacich?" povedal Svarog.

„Bude to asi riadne staré. Nejaká historická pamiatka." skonštatoval Perún.

„Asi nás čaká exkurzia," zažartoval Veles a jemne sa šmykol, pričom sa dolu skotúľalo zopár kamienkov.

„Je mi to úplne jedno, nech je to aj pútnicke miesto, ten potkan nám za to pekne zaplatí, že nás stojí toľko energie." povedal nahnevane Perún.

„Neber to tak tragicky, veď aj mačka sa s myšou rada pohrá, kým ju zožerie." Usmial sa Svarog a chytil sa jednej zo skál.

„To je síce pravda, ale kto je tu mačka a kto myš?" povedal Veles ironicky a chlapi ostali na chvíľu ticho, akoby im tá veta zarezonovala v mysli.

Keď sa dostali až hore, architektúra chrámu ich ohromila.

Bol celý vytesaný do skaly a hladkých múrov vystupovali umelecké dekorácie. Uprostred múru bol vytesaný otvor - brána do chrámu.

„To sa len tak nevidí." povedal Veles. O tomto type chrámov v Kaukazských horách počul od starého otca.

„Niečo také som kedysi videl v Gruzínsku." Spomenul si Perún. Zbadali na štrkovitej zemi stopy po krvi, ktoré viedli priamo ku vchodu chrámu.

„Tá špina sa skryla vnútri. Prezradili ho stopy. Určite to tu dobre pozná," uvažoval nahlas Svarog a tešil sa, že konečne chytí muža, o ktorom v jednotke kolovali fámy.

Vojaci namierili zbrane dopredu a pomaly vošli do chrámu. Ich uniformy boli mokré a tak bol chlad v chráme ešte intenzívnejší. Na ich počudovanie, v interiéri boli dve horiace fakle z oboch strán a na prednej stene boli drevené panely pomaľované náboženskými výjavmi. Pripomínalo im to oltár, no výzdoba a ornamenty neboli také pompézne, ako v normálnych kostoloch po celom Rusku. Často sa opakoval motív svätcov s veľkou svätožiarou okolo hlavy. Každý krok, každý jeden náraz ťažkých kanád o sivú kamennú podlahu sa ozýval po celom chráme. Veles sa pozrel hore a freska, ktorú zbadal mu vyrazila dych. Maľba zobrazovala nebo a anjelov s dlhými trúbami. Na tomto mieste mohli pútnici tráviť celé dni v tichom rozhovore s bohom. Vojaci prechádzali smerom k oltáru.

Vtom sa na otvore, cez ktorý vošli dnu, spustili padacie dvere. Vydali pri tom mechanický zvuk. Vojaci sa otočili smerom k dverám, no nik pri nich nestál. Nad dverami sa nachádzalo veľké ozubené koleso a z oboch strán veľkých padacích dverí boli upevnené veľké reťaze. Okamžite im bolo jasné, že štvanec dvere zatvoril z iného miesta a museli ho nájsť skôr, než použije ďalšiu pascu.  

„Kde si ty krysa?" hovoril si Svarog blúdiac hlavňou zbrane po stenách chrámu.

Vtom vojaci začuli hlboký hlas. Snažili sa zistiť, odkiaľ vychádzal, no vďaka akustike v interiéri chrámu sa zdalo, akoby sa k nim šíril zo všetkých smerov. Slová v plynulej ruštine vojakom nahnali strach:

„Chlapi, dúfam, že vás trénovali aj na boj v tme,"

Členovia komanda sa obzerali všade po stenách chrámu pripravení strieľať po všetkom, čo by sa pohlo. Okrem sôch a relikvií však nič nevideli. Nezazreli, že za jedným z tmavých kútov necelé tri metre nad nimi sa nachádzala socha okrídleného diabla. Za ňou sa skrýval tajomný muž, ktorý pokračoval vo svojom desivom monológu.

„lebo iba tma," oprel ruky o sochu okrídleného diabla.

„odhalí pravdu o vašej odvahe."

Zaprel sa do sochy z celej sily. Prevážila sa a padala dolu. Okolo sochy bolo previazané lano smerujúce k stropu chrámu. Pri páde sochy na zem sa kladka umiestnená na strope začala točiť a šikovne zostrojený mechanizmus presunul energiu padajúcej sochy cez oceľové laná na dve veľké fakle. Tie sa zohli smerom dolu a ponorili sa do svätenej vody pod nimi. Najprv začuli treskot, keď socha dopadla na podlahu štyri metre od nich a rozbila sa. Syčavý zvuk vyhasnutých fakieľ bol posledným vnemom, ktorý počuli, kým ich obklopila tma. Za normálnych okolností by si boli nasadili nočné videnie, no mali pri sebe len základnú výbavu. Nečakali takúto nepríjemnosť. Ich pozornosť upútalo jediné svetlo v tejto tme. Bol to nápis na stene fosforekujúcim písmom.

 

Nauč sa vnímať to, čo nie je viditeľné okom.

 

Nerozumeli tomu, prečo tu niekto zanechal tento nápis. Naraz počuli buchot z rôznych smerov a začali strieľať okolo seba. Stáli chrbtami k sebe, aby mali istotu, že nikoho nezasiahnu. Buchoty sa ozývali zo všetkých strán a tak strieľali, až kým sa im neminuli zásobníky. Hoci každý z nich bol trénovaný na extrémne situácie a na nebezpečenstvá rôznych druhov, táto psychologická hra veľmi účinne rozoberala ich vnútorný pokoj. Svarog hodil zbraň s prázdnym zásobníkom na zem a vytiahol malý bodák určený na boj zblízka. Šermoval ním okolo seba a hlasne kričal, ako keď si vystrašené dieťa v tme začne spievať.

„Tak ukáž sa ty potkan! Pamätaj, že keď po tebe ide Specnaz, tak rovno môžeš začať písať poslednú vôľu. Ak teda vieš písať,"

Bodák sa zaryl do dreveného kríža. Zrazu sa z tmy ozval hlas znovu, jeho pokojný tón vystrašil zmätených vojakov.

„Naučil som sa písať a chcem to dnes urobiť nožom na vašich telách..."

Tieto slová zneli hrozivo a nik z vojakov nedokázal odhadnúť, kde sa muž nachádzal.

Svarog sekal bodákom okolo seba dúfajúc, že zasiahne aj štvanca, no márne. Svetlo, ktoré narušilo symetriu tmy, upútalo ich otupený zrak. Prichádzalo z ľavej strany oltára. Keď sa k nemu priblížili, zistili, že sú to otvorené dvere, do ktorých vošiel aj muž, kvôli ktorému tu dnes boli. Bez zaváhania vošli dnu a ocitli sa v malej miestnosti, ktorá kedysi slúžila ako sakristia pre kňaza. Uprostred malej miestnosti sa nachádzal nízky stôl. Okrem niekoľkých sviec a rúcha visiaceho na stene bola na stole položená jedna veľmi zvĺáštna vec, ktorú ani jeden z vojakov v kostole nikdy nezazrel. Bola to Katana.

„Čo tu do frasa robí meč?" spýtal sa zmätene Perún.

Veles vzal meč do ruky a prezeral si ho.

„Je to samurajský meč. Dlhá katana určená na boj v otvorených priestoroch."

„Načo nám ten človek dáva do ruky zbraň?"

„On pred nami neuteká. On nás vyzýva na súboj."

„Chcel, aby sme v tme vystrieľali náboje a aby sme bojovali mečom."

„Bude lepšie, ak to ostane v mojich rukách." povedal Svarog a vytrhol Velesovi meč z rúk. Nepáčilo sa mu nekolegiálne správanie Svaroga, ale museli sa koncentrovať na cieľ akcie. Jedna zo stien sakristie bola pokrytá závesom, ktorý slúžil ako dvere.

„Aspoň vyskúšam, či je ten meč dobre naostrený." povedal Svarog a zahnal sa mečom tak, že takmer zranil Perúna. Jediným seknutím rozsekol záves. Od sakristie viedla chodba a na jej konci stála postava, kvôli ktorej dnes vojaci prišli dnes až sem. Dlhé vlasy, otrhané šaty a mohutná postava boli neprehliadnuteľné. Svarog sa rozbehol a s útočným výkrikom zaťal meč do postavy. Celý trup sa preťal a padol na podlahu. Svarog bol ohromený tým, že táto Katana dokázala preťať trup človeka na prvý raz. Potom sa ale pozrel na zem a chvíľu mal pocit, akoby sníval. Až keď uzrel tvár tejto rozseknutej postavy, uvedomil si, že tu čosi nehrá.

Pribehli k nemu aj Perún a Veles.

„Veď je to len figurína," povedal Perún.

Svarog sa rozhneval.

„Takže ten bastard sa s nami chce hrať na skrývačku." Kopol pri tom do hrudníka figuríny a ten uletel dva metre. Vtom si ale Veles všimol odkaz, ktorý mala figurína vyšitý na hrudi.

 

 

                Ak sa nachádzaš ďaleko od nepriateľa, nechaj ho myslieť si, že si blízko.

 

„Čo to do riti je?" pýtal sa nechápavo Svarog.

„To je výrok od Musashiho," povedal Veles.

„Od koho?"

„Musashi bol japonský samuraj. Žil v lesoch a vyzýval najväčších bojovníkov na súboj. Porážal ich všetkých najmä vďaka tomu, že stále menil stratégiu. Vlastne je mnohými historikmi považovaný za najväčšieho bojovníka histórie. Napadlo ma tu už pri tom svetielkujúcom nápise, ale nevedel som si spomenúť, kde som ten výrok videl. Teraz som si už istý, že ten muž nám zanecháva myšlienky Musashiho."

„Načo nás chce ten parchant poučovať o nejakých samurajoch?" hovoril rozhnevane Svarog.

„Neviem, akú hru to s nami hrá, ale hrá ju dobre." povedal Veles rozhliadajúc sa navôkol.

„Pozrite, tá figurína má niečo pod šatami!" hovoril Perún trhajúc handry na figuríne.

Vytiahol dva kratšie meče.

„Ďalšie Katany?" pýtal sa Perún obzerajúc si meče.

Veles sa usmial.

„Nie, toto sú meče zvané Wakizashi. Boli určené na boj v malých priestoroch a takisto na rituálnu samovraždu Harakiri."

„Snáď ten bastard nečaká, že si tu vezmeme život." hovoril Svarog .

„Odkiaľ vlastne vieš toľko o týchto veciach?" pýtal sa Perún s podozrením v hlase.

„Som bojovník telom a dušou. Vždy ma tieto veci zaujímali." odvetil Veles a vzal si jeden z krátkych mečov. Obzerali si toto miesto.

Chodba bola úzka a bez akýchkoľvek dekorácií. Na stenách bolo vidieť ryhy po vytesávaní. Po bokoch horeli štyri fakle. Na konci chodby boli dvere z dubového dreva, ktoré akoby ich lákali, aby vstúpili do ďalšej miestnosti.

„Chlapi, nech už na nás ten muž pripravil hocičo, chce, aby sme bojovali. Pozná to tu, ale ak sa rozdelíme, bude pre neho oveľa ťažšie mať situáciu pod kontrolou. Možno je načase zmeniť stratégiu." šepkal Veles.

„Nech je za tými dverami čokoľvek, keď cez ne prejdeme, každý pôjde svojou cestou." povedal Perún a cítil, že srdce mu bilo rýchlejšie.

„Ja ich vykopnem, potom si ho nájdeme." hovoril Svarog a pripravil sa na bleskový útok.

Chvíľu stál a zhlboka sa nadýchol stískajúc pevne v rukách Katanu. Na prvý krát vykopol dvere a muži s mečmi sa ocitli vo veľmi zvláštnej miestnosti. Vyzerala, ako nedokončená kupola s priemerom desať metrov. Vzduch tu bol chladný a vlhký. Na vrchole kupoly bol otvor. Nebolo možné identifikovať, čo sa za otvorom skrývalo, bola tam tma. Uprostred kruhovitej podlahy bola jama, ktorá na prvý pohľad vyzerala ako studňa. Asi štyri metre od studne stála socha anjela v životnej veľkosti. Podobizeň anjela bola veľmi detailná a zobrazovala ho pri modlitbe s pohľadom smerujúcim nahor. Približne tri metre nad kamennou podlahou bol klembovitý výklenok, v ktorom bola umiestneá busta Panny Márie. Pri stene bol opretý drevený panel, na ktorom bola primitívna maľba ukrižovaného Krista. Najzvláštnejší bol však veľký kovový luster s množstvom veľkých sviec spustený dolu kúsok od jamy. Luster visel na reťazi, ktorá bola hore pripevnená kladkou a jej druhý koniec visel dole. Chlapi hľadali štvanca, no márne.

„Snáď neskočil do tej jamy." povedal Perún.

Svarog podišiel k otvoru v podlahe aby sa presvedčil, či si utečenec nezvolil túto drastickú cestu. Opatrne sa nahol. Dovidel až na dno jamy. Vyzeralo to, akoby mala hĺbku maximálne desať metrov. Na jej dne však nebolo nič, len kamene.

„Neskočil. Bude niekde tu." skonštatoval Svarog s Katanou pripravenou v ruke.

Prehľadávali toto podivné miesto, až napokon Perún chlapom ukázal, aby prišli k nemu.

Ukázal na krvavé stopy vedúce k drevenému panelu s maľbou Ježiša opretou o stenu.

„Ten had sa skrýva za tou maľbou. Ja ju odhodím a vy dvaja ho rozsekáte." Šepkal potichu Perún a postavil sa zboku k drevenému panelu. Svarog a Veles stáli pripravení na boj.

Zapriahol sa a odsunul panel. Bol za ním polkruhový výklenok v stene vedúci do ďalšej malej miestnosti.

Čo je toto za labyrint? - pomyslel si Veles.

Opatrne nazreli dnu a zbadali tu uväznených dvoch mníchov. Obaja boli zviazaní v čiernych rúchach. Spoza kapucní obom vytŕčala šedivá brada a cez ústa mali previazané šatky.

„Čo je to za úchylnécho človeka? Väzní tu mníchov a mätie svojich protivníkou figurínou so svojou podobyzňou." Hovoril Perún a zmocňoval sa ho nezastaviteľný strach.

Svarog podišiel k jednému z mníchov a dal mu dolu šatku.

„Kde je ten muž, čo vás zviazal?" pýtal sa Svarog.

Mních neodpovedal, akoby ani nevedel rozprávať.

Svarog ho uchmatol za rúcho a začal ním triasť.

„No tak, povieš mi to, alebo sa budeš hrať, že nevieš rozprávať?" kričal Svarog rozhnevane.

Priložil mu ku krku meč, aby zdôraznil, že to myslí vážne. Veles mu však chytil ruku a povedal:

„Takto nás to neučili."

Svarog mu na to chcel povedaťniečo škaredé, no zastavil ho zvuk prichádzajúci z kruhovej miestnosti. Znelo to, akoby niekto o seba udieral kovovými tyčami.

„To bol on!" vykríkol Svarog a všetci traja vybehli do veľkej miestnosti. Obzerali sa, čo mohlo vydať taký podivný zvuk. Perún to zbadal prvý. Na mieste, cez ktoré sa sem dostali, keď Svarog vykopol dubové dvere sa spustili padacie mreže. Teraz sa nemohli dostať späť. Bolo im jasné, že je to súčasť plánu človeka, ktorého lovili.

„Ten bastard nás tu chce uväzniť tak, ako tých mníchov." konštatoval Perún.

„Som tu hore!" zakričal štvanec a pohľady všetkých vojakov sa zdvihli hore k stropu. Diera bola vyplnená tmou, takže muž ich videl, no oni jeho nie.

„Načo si nám nechal meče, keď s nami nechceš bojovať? Poď dolu ty zbabelec!" kričal Svarog zaháňajúc sa Katanou, akoby sa nemohol dočkať súboja.

„Buď trpezlivý. Dočkáte sa súboja. Bude to však iba jeden z vás." hovoril muž.

„Ako to, jeden z nás?"

„Pripravil som pre vás niečo, čo overí vaše bojovné schopnosti. Ten, kto sa ukáže ako najschopnejší, bude bojovať proti mne. A ak ma dostane, vzdám mu rešpekt."

„Ty podliak, chceš robiť zo svätého miesta pascu a ešte k tomu unesieš mníchov? Toto ti neprejde!"

„Mal by si byť radšej zvedavý na to, ako sa odtiaľto dostať, takže namiesto rozprávania by si mal radšej počúvať. Váš čas už uteká." Povedal muž náhlivo a vlna strachu zasiahla každého z vojakov.

„Aký čas?" pýtal sa nervózne Svarog a už len kombinácia slov čas a uteká ho znepokojila.

„Ste vo veľkom nebezpečenstve. A jediné bezpečné miesto je tu hore.

„Aké nebezpečenstvo? Myslíš tamtých mníchov, čo sú zviazaní?" pýtal sa Svarog.

„Počuli ste už o plačúcej soche panny Márie?"

„Jasné, že počuli. O čo ti do frasa ide?" hovoril Perún.

„Bol to zázrak. Po pový krát sa to stalo v Syrakúzach. Neskôr sa zaznamenali ďalšie v Brazílií, Lebanone, Kanade a po celom svete. Plakala kvôli nesprávnym rozhodnutiam ľudí. Teraz sa zázrak zopakuje priamo tu, vtomto chráme. Toto je časť chrámu, ktorá nebola nikdy dostavaná. Slúži ako obydlie pre mníchov. Určite ste si všimli, že okrem sochy anjela je tu ešte jedna socha nad vašimi hlavami. Je to socha Márie, ktorá sa na vás zhora pozerá začne každú chvíľu plakať. Preto nemáte veľa času. Pod sochou je žľab, v ktorom horí svieca. Keď jej slzy tečúce po tvári naplnia malé koryto pod jej bustou a hladina dosiahne plameň sviece, explózia vás navždy pochová. Tie slzy sú totiž tekutou formou TATP. Určite vás učili, čo táto skratka znamená."

Vojaci sa vydesili. Skratku TATP poznali veľmi dobre. Bol to Triacetón triperoxid - jedna z najcitlivejších tekutých bômb. Používali ju teroristi, pašovali ju do lietadiel v obaloch od šampónov a holiacich gelov. Pri jeho explózií sa uvoľnia tri molekuly acetónu a jedna molekula ozónu.

„Toto ti neprejde!" Kričal Svarog uvedomujúc si, že smrť mu dýcha na chrbát.

„Každým jedným slovom si teraz krátite čas. Existuje cesta hore, ku mne. Stačí si všimnúť ten luster spustený na podlahu. Všimnite si, že vďaka kladke sa dá zdvihnúť nahor, stačí potiahnuť za druhú stranu reťaze.  Tá diera uprostred mala byť kedysi studňou, no mnísi nikdy nenarazili na vodu. Ak spoločnými silami prenesiete sochu anjela k studni a uviažete okolo nej reťaz, dostanete sa hore. Stačí sochu zhodiť do jamy a budete zachránení."

Veles stále nerozumel tomu, prečo im dáva štvanec šancu na prežitie. Nikdy nič podobné nevidel.

„Váš čas neúprosne beží." povedal štvanec a zasmial sa.

Svarog a Perún utekali k soche. Chytili ju po oboch koncoch a len veľmi ťažko ju zdvihli zo zeme a posunuli o kúsok k diere uprostred. Potom ju zdvihli znova a posunuli o ďalší kus.

Veles si však uvedomil, že tu bol ešte niekto, koho trebalo zachrániť. Zatiaľčo Svarog a Perún premiestňovali sochu, on sa vrátil do miestnosti k mníchom s cieľom preťať laná, ktoré im neumožnili sa pohnúť.

„Kašli na nich." zakričal Svarog.

Veles sa však tváril, akoby ho nepočul. Prerezal laná a odstránil im šatky z úst.

Keď sa jeden z mníchov otočil, na rúchu mal bielou farbou napísané.

 

           Musíš pochopiť, že je vždy viac, než len jedna cesta na vrchol hory.

 

Bol to ďalší výrok od Musashiho a Veles mal pocit, že pochopil, čo im muž zhora chcel povedať. Jeden z mníchov si odkašľal a začal hovoriť:

„V prípade, že ma niekto vyslobodí, mu mám otvoriť dvere,"

Veles rozrezal laná ďalšiemu mníchovi a ten mu povedal.

„Boh je vždy pri tom, kto slúži druhým."

Mních naznačil Velesovi, aby mu pomohol. Oprel sa do jednej zo stien a začal tlačiť. Stena sa posunula a za ňou na nich čakalo úzke schodište vedúce po obvode kupoly až na jej vrchol.

Pochopil, že ten človek hore odmeňuje tých, ktorí sa správajú ako hrdinovia.

Zatiaľ čo Veles objavil novú cestu, Svarog a Perún už dostali sochu anjela tesne k jame a vzali druhý koniec reťaze, ktorým mali obviazať sochu. Svarog sa pozrel na bustu Panny Márie, ktorá už začala roniť slzy. Nádoba sa napĺňala tekutinou a jej hladina neúprosne rástla a blížila sa k plamienku sviečky.

„Tá socha už plače!" povedal Svarog a cítil, ako sa mu roztriasli ruky.

Na konci reťaze bol pripevnený hák. Začali obtáčať reťaz okolo trupu a krídel sochy. Perún upevnil hák o oko reťaze, keď zrazu ich spoluprácu narušila jedna podstatná informácia, ktorá zmenila celú situáciu. Muž zhora zakričal:

„Chlapi, zabudol som na jednu dôležitú vec. Ten luster a kladka unesú len jedného muža. Musíte sa rozhodnúť, kto pôjde."

Vtom sa Perún a Svarog na seba pozreli vraživými pohľadmi.

Svarog vystrel ruku aj s Katanou a priblížil ju k Perúnovmu hrdlu.

„Polož to na zem!" prikázal Perúnovi a ten pomaly zložil meč a vyčítavo mu hľadel do očí.

Svarog stúpil na luster a jednou nohou kopol do sochy, ktorá sa zrútila do nedostavanej studne. Luster stúpal a vyniesol Svaroga nahor, priamo k otovru v strope. Stál tam muž s mečom v malej neosvetlenej miestnosti.

„Tak poď, rozrežem ťa na kusy." smial sa Svarog a pomaly sa približoval k mužovi.

„Nevadí ti, že si nechal svojich partnerov dolu? Napospas smrti?"

„Plním si misiu. A ako vidíš, úspešne," povedal Svarog a pripravoval sa na zásah smrti.

„Zbohom" Zahnal sa mečom, no štvanec sa uhol nabok a meč sa zaťal hlboko do dreva.

Nemal čas o vytiahnuť a tak udrel štvanca päsťou do tváre. Ten nezaváhal ani na okamih a úder mu vrátil. Svarog padol na zem otrasený úderom a plazil sa k meču. Muž mu však uštedril kopanec do rebier a vytiahol Katanu z dreva. Priložil mu ju k hrdlu.

„Nie si jediný, čo trénoval Sambo." povedal štvanec a usmial sa.

„Nechajte ma...ja..môžeme sa dohodnúť." hovoril Svarog uvedomujúc si, že stratil šancu zvíťaziť.

„Musashi by teraz povedal jednu vetu, ktorá mu vždy pomáhala v boji. Ak nebudeš kontrolovať nepriateľa, nepriateľ bude kontrolovať teba. Však je to tak Vladimír Eremenko."

Svarog nerozumel tomu, odkiaľ tento muž poznal jeho skutočné meno.

„O..odkiaľ viete, ako sa volám?"

Tajomný muž sa rozosmial nespúšťajúc meč zo Svarogovho hrdla.

„Ty si nepochopil, že toto celé bola hra?"

Vtom vošiel do miestnosti Veles a za ním šli dvaja mnísi. O chvíľu vybehol hore aj Perún.

Svarog nerozumel tomu, ako sa tam dostali.

„Nechaj ho!" zakričal Veles a priložil mu krátky meč k chrbtu. Muž pustil meč z ruky.

„Gratulujem " povedal a zatlieskal.

„Čože?" spýtal sa Svarog zmätený ako nikdy pred tým.

Muž sa chytil za bradu a jemne ju potiahol. Odlepila sa od jeho tváre. To isté urobil s dlhými vlasmi. Namiesto chlapa s dlhou bradou a vlasmi naraz pred nimi stál holohlavý oholený muž, ktorého Veles spoznal.

„Teba som už videl. Ty si ten agent, čo robí pre FSB. Raz si bol u nás a veliteľ mi povedal, že patríš medzi najlepších."

„Veles, teda vlastným menom Andrej Kubarev, zložil si tento test na výbornú. Zatiaľčo ty," ukázal prstom na Svaroga „a Perún ste neuspeli."

Svarog sa nechápavo pozrel na holohlavého muža.

„Počkaj, chceš povedať, že toto celé bolo na nás narafičené? Celá akcia bola len test?"

„Presne tak. Volám sa Akim Konstantinov a pracujem pre ruskú tajnú službu. Prišiel som vybrať človeka vhodného na OSNOZ."

„To nemyslíte vážne. Veď ich je len zopár." povedal prekvapene Perún.

„Áno, je to špeciálna jednotka FSB. Hľadáme naozaj výnimočných ľudí, ktorí dokážu strategicky myslieť aj v nebezpečných situáciách. Najlepší samuraji ako bol Musashi využíval stratégiu na preľstenie protivníka."

„Počkať, takže ste riskoval život iba kvôli tejto hre?" pýtal sa Svarog a nedávalo mu to zmysel

„V zbraniach ste mali slepé náboje. V skutočnosti ste ma tam na skale nezasiahli, bola to umelá krv. Po celý čas som počul vašu komunikáciu vďaka malým snímačom zvuku pripevneným na vašich uniformách. Mal som možnosť urobiť si obraz o uvažovaní a osobnosti každého z vás." Vytiahol malé slúchadlo, vďaka ktorému počul komunikáciu medzi vojakmi.

„A čo tá plačúca socha?" pýtal sa Svarog.

„To bola len voda. Čoskoro zahasí sviecu."

„Prečo ste vybrali Velesa? Veď hore som sa dostal aj ja."

„Pretože uvažoval inak, ako vy dvaja. Taktiež myslel aj na zviazaných mníchov. Správal sa kolegiálne a ešte ťa aj chcel zachrániť, aj keď si sa k nemu správal ako idiot."

„Takže sa podľa vás nehodím do tejto jednotky?"

„Svarog, práca v tíme si vyžaduje kolegiálne správanie. To ti chýba."

„Ale...človek je tu sám za seba."

„Ďalšia chyba - neschopnosť sebereflexie a definovania vlastných chýb. Každá chyba je odpustiteľná, ak má človek odvahu si ju priznať."

„To naozaj chcete vziať Velesa? Veď nemá ani svaly, je z nás najnižší. Vôbec nie je pripravený na ozajstný boj." Namietal Svarog.

„Nie je to o veľkosti psa v boji, ale o veľkosti boja v psovi. A Veles preukázal, že má srdce a aj odvahu."

„Tak si ho ber..." povedal urazene Svarog a oprášil si uniformu.

O niekoľko minút priletel vrtuľník s vojakmi. Vošli do jaskyne a otvorili dvere, ktoré mechanizmus zatvoril, aby sa vojaci SPECNAZ nemohli dostať von. Keď Akim s vojakmi vyšiel z jaskynného chrámu, prežehnal sa.

„Takže sa vraciame na základňu?" pýtal sa ho Veles.

„Svarog a Perún áno. Ale my ideme na iné miesto. Náš vrtuľník tu bude o chvíľu."

 Po chvíli sa na oblohe zjavil ďalší vrtuľník. Svarog a Perún si uvedomili, že prišli o životnú šancu pracovať pre OSNOZ a FSB. Tu sa ich cesty mali rozísť a Veles začne od dnes žiť nový život. Akim sa ešte naposledy otočil k vojakom a povedal:

„Ďakujem vám všetkým. Táto naháňačka nenaučila niečo nové len vás, ale aj mňa. Vystavovanie sa nebezpečenstvu a náročným situáciám boli pre dobrých samurajov samozrejmosťou. V čase mieru dobrý bojovník napáda sám seba. Vitaj medzi nami Veles. Priprav sa na ťažké tréningy a veľa potu. V našej jednotke vydržia len takí, ktorí si nepripustia prehru. Víťaztvo je rezervované pre tých, ktorí sú ochotní platiť jeho cenu."

„Dúfam, že vás nesklamem, pán Konstantinov."

„Dôležitejšie je, aby si nesklamal sám seba. Je čas ísť na základňu."

Podišiel k Svarogovi a Perúnovi a podal si s nimi ruku.

„Poviem vám však ešte jeden veľmi poučný výrok od Musashiho, ktorý si denne opakujem. Dnešok je tvojím víťazstvom nad tvojím ja zo včerajška, zajtrajšok je tvojím víťazstvom nad nedokonalým mužom z dneška. Majte to na zreteli vždy, keď sa ráno prebúdzate a začínate s výcvikom."

„Keby si to tu nepoznal tak, ako my, tak si píš, že by som ťa dostal." hovoril Svarog.

Akim sa na neho pozrel s ironickým úsmevom.

„Niektorým ľuďom by sa naozaj žilo lepšie, keby im príroda namiesto veľkých úst radšej pridala trocha viac rozumu a pokory."

Odsunul ho nabok a šiel s Velesom do vrtuľníka. Svarog zakričal:

„Aj to povedal ten tvoj Musashi?"

„Nie..."

Akim sa otočil.

 „To som povedal ja."

A zatvoril dvere.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?